SVOJVOĽNÝ MNÍCH AVVAKUM

            Staručký mních Avvakum, vrátnik Pskovskopečerského kláštora, raz po večerných modlitbách prehlásil, že už nebude púšťať do kláštora neveriacich či nepraktizujúcich veriacich. Vraj po kláštore chodia samé vymaľované dámičky – turistky, zavesené do bezbožných mužov, z ktorých je na míle cítiť tabak a alkohol, hluční výrastkovia či komunisti.

            Bratia poznali uhundraného starčeka Avvakuma a jeho bručaniu nevenovali pozornosť. Predsa sa však niekto opýtal: „A ako spoznáš, kto je veriaci a kto nie?“ Avvakum sa zamyslel: „Pustím dnu len toho, kto povie vyznanie viery. A pokiaľ nepovie, nech si prešľapuje pred bránou koľko chce. V kláštore nemá čo robiť!“

            Všetci sa jeho slovám zasmiali a na ne rýchlo zabudli. Ale na druhý deň, keď sa mnísi po bohoslužbe rozchádzali za svojimi povinnosťami, prekvapene si všimli, že v kláštore je neobvykle pusto. Boli tam len známe zbožné starenky, ktoré si prichádzali po požehnanie a nejakí pútnici s uzlíčkami odpočívajúci po liturgii. Ale obvyklé davy turistov niekam zmizli. Mnísi pochopili, že mních Avvakum dodržal svoje slovo.

            A naozaj. Keď nastúpil do služby pri Svätej bráne, od každého prichádzajúceho žiadal, aby mu povedal nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré vzniklo vo 4. storočí. Po desiatej hodine prišiel do Pskova prvý autobus s turistami. Keďže takmer nikto zo sovietskych turistov vyznanie viery nepoznal, pred bránou kláštora sa zhromaždil dav nadávajúcich a päsťami hroziacich ľudí. Starý mních Avvakum, ktorý vo vojne došiel až do Budapešti, sa však nebál.

            Prišiel ďalší autobus. V ňom boli zahraniční turisti. Dav rozčúlených ľudí, ktorí sa dožadovali vstupu, sa zväčšil. Z okna svojej čiernej Volgy to zaregistroval hlavný pskovský zmocnenec pre náboženské otázky, ktorý práve pricestoval na stretnutie s predstaveným kláštora.

            A hoci tento kádrový referent KGB, Nikolaj Alexandrovič, bol skôr dobrák, ktorý svoju moc veľmi nedával pocítiť, predsa ako dozorca nad cirkevným životom bol symbolom neslobody v Cirkvi. Do jeho kompetencie spadali osudy všetkých duchovných v oblasti. Tých, ktorých zvážil, že sú nebezpeční pre sovietsky režim, mohol podľa vlastného uváženia zbaviť takzvaného štátneho súhlasu, čo znamenalo, že už nemali právo slúžiť v chráme.

            Predstaveným kláštora bol v tom čase otec Gabriel, muž silný, odvážny a nezávislý. Stretnutia so štátnymi dozorcami boli pre neho „povinné“, nedalo sa im vyhnúť. Keď Nikolaj Alexandrovič videl pred bránou dav, hneď vystúpil z auta. Predral sa davom a hrozivo päsťou zabúchal na staré, železom obité dubové dosky. „Okamžite otvorte!“ „Povedz mi vyznanie viery!“ ozval sa prísny hlas spoza brány. „Čože? Aké vyznanie viery? Nariaďujem, aby si mi otvoril!“ „Povedz vyznanie viery!“ neoblomne sa ozývalo z druhej strany.

            Nikolaj Alexandrovič v rozhorčení stratil dych. „Čo si to dovoľuješ? Ja som zmocnenec Nikolaj Alexandrovič! Okamžite otvor, lebo z toho vyvodím dôsledky!“ „Povedz mi vyznanie viery!“

            Tento dialóg trval asi desať minút. Vzdal sa zmocnenec, keď pri pohľade na hodinky poprosil: „Otvor mi, prosím, už štvrť hodiny mám byť u vášho predstaveného! Zober si, ako ma privíta!“ Hlas za bránou sa odmlčal. „No, moc ťa asi neprivíta...“ chápavo povzdychol. Ale znova neústupne zopakoval: „Povedz mi vyznanie viery!“ „Ale ja to vaše vyznanie viery nepoznám!“

            Mních Avvakum sa zamyslel a nakoniec sa rozhodol: „No dobre. Opakuj po mne. Verím!“ predniesol Avvakum. „Verím...,“ uštvane, obzerajúc sa po turistoch, dostal zo seba Nikolaj Alexandrovič. „V jedného Boha, Otca...!“ slávnostne pokračoval Avvakum. „V jedného Boha, Otca!“ opakoval Nikolaj Alexandrovič. „Všemohúceho...“ „Všemohúceho...“ „Stvoriteľa neba a zeme!“ „Stvoriteľa... neba a zeme...“

            Po tom, ako zmocnenec Rady pre náboženské záležitosti verejne vyriekol poslednú dogmu obsiahnutú vo veľkej modlitbe – „očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen,“ sa brána pootvorila a mních vpustil úradníka dnu.

            Nikolaj Alexandrovič k domu predstaveného doslova bežal. „Čo sa stalo, Nikolaj Alexandrovič, že ste sa tak omeškali? Už pol hodinu na vás čakám!“ nespokojne káral otec Gabriel hosťa. „A čo ja za to môžem? K bráne ste posadili duševne chorého človeka. Nikoho nechce pusti dnu, od každého žiada odriekať akési vyznanie viery! Aj ja som ho musel po ňom zopakovať! A vonku stoja turisti! Cudzinci! Viete si predstaviť, aký z toho bude škandál?!“

            Predstavený kláštora sa znepokojil. Ihneď poslal po mnícha Avvakuma. Keď Avvakum vstúpil do miestnosti, zmocnenec už bol vďaka úsiliu otca predstaveného, hojným pochúťkam i francúzskemu koňaku trochu upokojený. Keď predstavený zazrel Avvakuma, nahnevaný vstal z kresla: „Čo to vyvádzaš? Svojvoľne zavádzaš v kláštore vlastné poriadky?“

            Mních Avvakum sa zľakol. Svojvôľa je v kláštore veľký prehrešok. Avvakum to pochopil a prosil o odpustenie. „Von!“ zareval otec Gabriel. Nikolaj Alexandrovič bol spokojný.

            Keď zmocnenec odišiel, dal si otec Gabriel ešte raz zavolať mnícha Avvakuma. Ten opäť prosil o odpustenie. No predstavený mu hovorí: „Si chlapík! Na, vezmi si!“ a strčil mu do ruky fľašu Napoleona.

            V ten večer Avvakum a niekoľko starých mníchov, niekdajších vojakov, s potešením vyskúšali, ako znamenite chutí koňak predstaveného.

ŠEVKUNOV, T.: Nesvatí svatí a jiné příběhy. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2019. ISBN 978-80-7465-375-9